Unesený počas stanovačky

Ako prvé spomeniem, že ma nikdy nezaujímali mimozemšťania alebo UFO. Popravde ma celá tá vec desila. Pamätám si pozeranie filmu Znamenia, keď mi bolo dvanásť a doslova ma to na týždne vystrašilo. Po celý čas som tento fenomén pokladal za sci-fi, kým som nezažil

Pred troma mesiacmi som kempoval s kamarátom vo veľmi vzdialenej časti Severnej Karolíny. Som strašný závislák na divočine. Celý svoj život kempujem a väčšinu voľného času trávim turistikou, šplhaním, lovom a tak ďalej…

Moj kamoš, ktorý taktiež miluje pobyt v prírode chcel vypadnúť na víkend do hôr a spýtal sa, či sa nechcem pridať. Tá noc bola naša druhá, my sme sedeli pri ohni. Odišli sme asi 10 míľ od našich áut na čistinku s dobrým výhľadom, kde sme už raz boli.

Bolo asi 22:00, dali sme si nejaké jedlo a pozerali na hviezdy. On ale bol unavený a šiel spať do svojho stanu. Chcel som zostať ešte chvíľu hore, ale asi o 45 minút po tom, ako odišiel spať som zbadal ten objekt, ktorý sa blížil z údolia pod nami. Mal ten základný tvar lietajúceho taniera s viacerými okrúhlymi svetlami okolo hrán, ktoré menili farbu stále dookola. Bol som totálne šokovaný.

Sledoval som to možno 15 sekúnd a rozhodol sa, že ho zobudím aby to videl tiež a nemyslel si o mne, že som blázon. Tak som sa postavil a keď som sa obzrel, už to bolo preč. Zavolal som jeho meno a vtedy sa to všetko posralo.

Nepočul som svoj hlas, keď som naň volal. Všetko bolo úplne ticho. Mohol som hýbať očami, ale nie mojim telom. Videl som, ako oheň zamrzol v pohybe, všetko vyzeralo ako na obrázku, akoby sa čas zastavil alebo niečo. Potom prišiel silný záblesk a ja som stratil vedomie.

Prebral som sa neskôr, keď už slnko začalo vychádzať. Ležal som vonku v hline, trasúc sa vedľa ohniska, ktoré už dávno vyhaslo. Cítil som sa ako zdrogovaný, akoby všetko bolo v hmle. Lenivo som pár krát zvolal jeho meno a on vyšiel zo stanu. Vyzeral poriadne zmätene. Snažil somsa mu vysvetliť, čo sa stalo, ale moja pamäť bola zahmlená a nemohol som to jasne podať. Behom 30 minút sme odišli. Celú cestu autom späť som bol úplne ticho, upadal som do spánku a znova sa prebúdzal počas celých 7 hodín. Vysadil ma pri mojom dome a ja som zaspal takmer na celý deň. Pár týždňov neskôr som sa babral so zosilňovačom a ten vydal taký statický ‚oooooooo‘ zvuk, keď som vytiahol gitaru. Z nejakého dôvodu mi tento zvuk spustil pamäť a jasom si na všetko spomenul.

Keď som sa prebral z bezvedomia, bol som priviazaný doširoka na taký kruhový mechanizmus, do pozície podobnej ako Vitruviov človek od Da Vinciho. Na mieste ma držali putá, ktoré boli číre ako sklo. Bol som úplne nahý a nado mnou stáli takí traja typickí Siví. Vysokí boli asi 1,2m a oblečené mali biele akoby obtiahnuté obleky. Dvaja stáli len tak a sledovali tretieho, ktorý mi bral krv z žily pod lakťom so zvláštne vyzerajúcou striekačkou. Aj keď na nich nebolo vidieť žiadnu reakciu, môžem povedať, že boli prekvapení, že som hore.

Nemohol som sa vôbec hýbať, až na oči a pery. Bol som úplne vystrašený, v stave ‚bojuj alebo uteč‘, srdce mi bilo v návale adrenalínu. Neviem ani opísať, ako vystrašený som bol, ale tiež so cítil strašnú zlosť. Chcel som ich zabiť… vytrhnúť sa z toho zariadenia a totálne ich rozbiť. Môj mozog sa prepol na primitívne, zvieracie inštinkty a tak som aj videl, že vidia moju zlosť, pretože všetci naraz cúvli. Meriam 185cm a tak som dúfal, že vyzerám nebezpečne ako je len možné, no sranda je, že som bol totálne paralyzovaný a teda úplne neškodný.

Dvaja z nich sa mi vytratili z dohľadu a pravdepodobne opustili miestnosť. Posledný na mňa civel bez akýchkoľvek emócií. Chcelo sa mi strašne zavrieť oči, ale donútil som sa civieť naň tiež. Robil som čo som mohol, aby som nežmurkol.

Potom prišli späť tí dvaja Siví, ale teraz už neboli sami. Nemohol som vskutku uveriť vlastným očiam. Za nimi stáli dva veľmi vysoké, veľmi ľudsky vyzerajúce osoby. Muž a žena, vyzerali ako severskí bohovia. Obaja mali svetlé zlaté vlasy a veľké oči. Mužove boli tmavomodré, ženine zas fialové.

Predpokladám, že UFO kominuta ich nazýva Severania. Prišlo mi to celkom zvláštne. Moja rodina vzišla zo Švédov a tak aj ja dosť vyzerám ako Severan, blonďavé vlasy, modré oči a tak.

Viem, že to znie ako klišé… no počul som ženský hlas v mojej hlave. Z nejakého dôvodu som rozumel, čo mi hovorila, aj keď to nebolo, akoby hovorila niečo po anglicky. Je ťažké to vysvetliť, ale, jednoducho, vedel som. Povedala mi niečo ako „Buď pokojný… nie si v nebezpečí.“

Uvoľnil som sa a spýtal sa jej, čo so mnou chcú robiť? Povedala, že ma iba „Kontrolujú.“ Popravde, keď to povedala, zatmelo sa mi pred očami. Spýtal som sa jej, čo tým myslí. Povedala, že „Ma zachránili keď som prvýkrát prišiel na svet.“ V tom momente som presne vedel, o čom hovorila.

V podstate, narodil som sa dva mesiace pred termínom. Moja mama bola počas pôrodu strašne chorá. Obaja sme mali štyridsiatky horúčky. Zvláštne je, že lekári nemali ani potuchy, čo s nami je… Dvakrát mi odobrali mozgomiešnu tekutinu, mojej mame trikrát. V inkubátore som strávl štyri noci. Bola vysoká šanca, že zomriem. Jedného dňa sa mi ale stav začal zlepšovať, až som sa úplne uzdravil. Lekári sa obávali, že tá choroba zanechá trvalé následky na mojom tele alebo mozgu, no ja som bol úplne v poriadku.

Spýtal som sa jej: „Prečo si ma zachránila?“ Tentokrát som ale začul hlboký mužský hlas, ktorý povedal: „Toto je rozhovor na neskôr.“ Spýtal som sa ich, či sú ľudia. Povedal, že nie. Bol som zmätený, keďže obaja vyzerali veľmi ľudsky. Spýtal som sa ich, či človek vznikol z nich? Povedal, že áno. Že sem prišli pred 200 000 rokmi a stvorili ľudstvo skombinovaním ich DNA s tou, čo mali naši predkovia primáti.

Chcel som vedieť, prečo sa podobajú viac na mňa, než na ostatných ľudí. Tvrdil, že veľa mužov z ich rodu pokladalo ľudské ženy za atraktívne a tak s nimi spali. Toto sa priamo prenieslo na fyzické vlastnosti Severanov.

Chcel som vedieť viac, no odmietli a povedali, že mi nastal čas vrátiť sa. Okamžite som stratil vedomie a prebudil sa pri vyhasenom ohni, oblečený a trasúci.

I understand that this sounds absolutely ridiculous and very impossible. But it happened. I don’t know what to do. I’ve been completely lost since the encounter but I already feel a bit of relief after posting my story here.

Rozumiem, že to všetko zneje úplne smiešne a nemožne, no stalo sa to. Neviem, čo mám robiť. Po tom stretnutí som sa cítil úplne stratený, no teraz, keď som sem poslal svoj príbeh, cítim akú-takú úľavu.

Zdroj: Reddit