Výťah

Skôr, než začnem, chcem vám povedať, že viem, že toto je nič v porovnaní s inými príbehmi na tejto stránke, ale rozhodla som sa o tom s vami podeliť, však prečo nie? Pred a po tomto incidente sa mi stávali a stávajú aj iné, zvláštne veci. Ale naučila som sa s nimi žiť a vážiť si ich.

Stalo sa to, keď som mala asi 8 rokov (2002). S mojou mamou, bratom, tetou a babkou sme odcestovali do Chicaga, pozrieť sa na Dinosaura Sue. Prespávali sme neďaleko v hoteli zhruba 5 dní. Vyzeral moderne, novo a celkovo veľmi pekne. Tých celých 5 dní ma mama nechávala bežať k výťahu, keď sme sa vracali do izby po plávaní, alebo keď som šla pre ľad a dalšie veci a nechávala ma ísť hore samú, keďže naša izba bola hneď naľavo od výťahov a moja babka stále nechávala dvere pootvorené.

No v jeden deň, keď sme sa vracali od bazéna, naozaj som práve vyšla z vody (mokré vlasy, plavky, uterák), spravila som to isté, bežala dopredu a vošla do výťahu. Stlačila som tlačidlo pre siedme poschodie. V tomto hoteli je mimochodom len jeden výťah. Akonáhle som sa ocitla na siedmom poschodí, ktoré som poznala podľa znakov mmo výťahu, šla som k druhým dverám vľavo, ako som to spravila už asi 20 krát za ten týždeň. Klopala som a klopala. A nič. Pamätám si, že som už bola v ten moment nejak „zvláštne“ vystrašená. Lepšie to opísať neviem. Aj napriek tomu, že som bola dosť rozumná na to, aby som vedela, že sa stále môžem vrátiť do vestibulu, alebo že mama zakrátko príde. Takže, kým som sa čudovala, že babka neotvára dvere, spravila som pár krokov smerom k výťahu.

A tam som čakala na mamu a brata. Videla som na displeji, že výťah prichádza na siedme poschodie, na to, na ktorom som bola. KTORÉ BOLO JASNE VYZNAČENÉ NA TABULI. Vidím svetlo, a počujem cinknutie výťahu. Dvere sa otvorili, prázdne.

V tomto momente jednoducho CÍTIM, že niečo je ÚPLNE mimo a vraciam sa k dverám, klopem a už aj plačem, začína mi byť zima, keďže som stále premočená z bazéna. Konečne, ani nie po minúte dvere otvorí veľmi stará žena a hovorí, „Drahá moja, už včera som ti hovorila, že to nie je tvoja izba.“ NIKDY predtým som tam nebola. Potom hovorí, „Všetko bude dobré. Je mi veľmi ľúto, ale mám na telefóne svojho syna. Vydrž ešte pár minút, ide tvoja mama.“ A kurnik šopa, zavrela dvere!! Bola som šokovaná. Haha, vedela som, že som rozkošná. Tak ako môže niekto zavrieť dvere plačúcemu dieťaťu, ktoré stratilo matku, špeciálne ešte žena ktorá vyzerá na starajúcu sa babičku?!

Takmer hneď po tom, ako zavrela dvere sa otvoril výťah a z neho vybehla moja mama plačúc a schytila ma. Hovorila, „oh zlatko, kde si bola!?!?!? Nikdy som sa takto nebála.“ Potom otvorila dvere. Ale nebola to naša izba. Zostala omráčená. Celý čas sa jej snažím vysvetliť, že som bola tam. A všetko sa udialo v priebehu nejakých piatich minút.

Kým ma objímala a držala, prepla sa do akéhosi autopilot módu a šla so mnou späť do výťahu. Potom znovu stlačila 7. Dvere sa na kratučký okamih zavreli a potom znovu otvorili. Výťah sa ani nepohol. Akonáhle sa dvere otvorili, obe sme videli moju babku ako stojí v ruhých dverách vľavo a plače. A potom zas veľmi šťastnú ako beží, aby nás objala.

Vyzeralo to, že som bola preč 45 minút. Na miesto zavolali políciu, prezreli všetky poschodia a ešte stále boli v procese vyklopávania na dvere a otvárania aj zamknutých, neobsadených izieb.

Moja mama sa zjavne rozhodla ešte raz ísť a pozrieť sa k bazénu, či som sa tam nevrátila. Po tom, ako videla, že je prázdny si vzala ten jediný výťah späť na siedme poschodie. Akurát TENTOKRÁT ma našla. A nie len to. Neskrývali sme sa vo výťahu, keďže bol jeden jediný. Polícia aj zamestnanci chodili hore dole a hľadali ma.

Stále sa o tom do dnes rozprávame a nevieme si to vysvetliť. Vlasy som mala stále mokré. Polícia bola naštvaná, až kým zamestnanci nevytiahli kamerový záznam so mnou ako vchádzam do výťahu, ale nikde nevychádzam. Po tom, čo je strašidelnejšie, je vidieť moju mamu ako nastupuje z vestibulu do výťahu a po DESIATICH minútach so mnou v náručí vystupuje na siedmom poschodí. Prezreli všetky záznamy zo VŠETKÝCH poschodí, ktoré mali pekný záber na výťah v každom poschodí. NIČ.

Prisahám, že zamestnanci boli vystrašení, ako aj polícia. Boli takmer presvedčení, že ma niekto uniesol a potom vystrašení a krátko na to ma nechali tak. Pýtali sa ma, prečo mám stále mokré vlasy? Ale nemohli poprieť kamerové záznamy, keďže mali vysoké rozlíšenie a pracovali správne a tak…

Stále mi napadá zavolať naspäť a spýtať sa, či o tom aj po rokoch hovoria. Ale nechcem sa s tým zahrávať. Pretože nevidím dôvod v tom, čo sa mi stalo, aby to malo nejaký zmysel, viete? Nemám potuchy, kto bola tá žena, ani som ju nedokázala nikdy identifikovať. Kvôli vyšestrovaniu, aj keď ma našli, zavreli hotel a všetky možné východy a hliadkovali. Chicago sa s týmto nebabre, keď ide o možné únosy. Každý hosť v hoteli bol viac než ochotný pomôcť. Ženy od 50 vyššie sa nechávali od polície vyfotografovať. Ani jedna z nich nebola tou ženou. Tamtá žena mala VEĽMI modré oči. Naozaj veľmi.

Jediné možné spojenie, ktoré mi napadá je, že tá žena má takmer identické oči ako ja. Mám vzácnu farbu očí na to, ako tmavé vlasy mám.

Ospravedlňujem sa za siahodlhý článok!

Zdroj: reddit