Naštvaná priateľka
Myslím, že na začiatok treba trochu kontextu. Moja priateľka a ja sme boli spolu už asi rok, keď sa to stalo. Nemali sme nikdy veľké problémy, obaja sme pekne pokojní ľudia. Nemali sme doposiaľ žiadnu veľkú hádku, ani nedôveru, proste úplna pohoda.
Takže, raz som stál vonku pred bytovkou a fajčil cigaretu. Toto bolo ešte pred tým, než sme spolu žili. Videli sme sa predošlú noc, mali peknú večeru, šli do baru, potom ku mne na byt, potom si vzala domov taxík. Takže, ako tam tak stojím pred bytovkou, na ulici zastaví taxík a v ňom ona. Nečakal som ju ,tak som bol príjemne prekvapený, že ju vidím. Zahasil som cigaretu, usmial sa a vykročil k nej hovoriac niečo ako: „Ahoj, čo tu robíš?“ (vo veľmi priateľskom tóne).
Prebodla ma pohľadom a vrazila mi facku. Samozrejme, nechápem čo sa deje, stratil som reč a tak som tam len stál a čumel na ňu. Viac nič nepovedala, len okolo mňa prefrčala do budovy.
Šiel som za ňou do svojho bytu, cestou sa dopytujúc, čo sa dialo. Ona len vošla do môjho bytu, vzala si tašku a nejaké veci, čo tam nechala, hodila po mne pár vecí, pričom rozbila pohár alebo dva, prevrátila pár vecí na poličke. Nazvala ma prasaťom, povedala, že vie všetko a že som jej zlomil srdce. Jasné, že sa snažím pochopiť čo sa deje. Ona sa zastaví vo dverách, keď sa dotknem jej rukávu, prebodáva ma znova pohľadom a zas mi vrazí facku. Povie mi niečo ako „Dúfam, že ťa už nikdy neuvidím“ a odíjde. Idem za ňou až na ulicu, kde sadá do taxíka a odchádza. Ulica bola celkom prázdna, keďže bolo ešte len nejak 8 – 9:00 hodín ráno. Stojím a pozerám ako odchádza. V tomto momente som smutný, vystrašený a nemám slov.
Ako tak pozerám na odchádzajúci taxík, niekto ma odzadu objíme. Otočím sa a je to ona, v jej bežeckom oblečení (pred chvíľou mala podpätky a koženú bundu) a ja kompletne zblednem. Povedala „ahoj“ v jej zvyčajnom šťastnom tone, potom si všimla môj pohľad a povedala „čo sa stalo“.
Otočím sa a po taxíku nie je ani stopy. Odišiel ani nie 5 sekúnd dozadu, nie je možné, aby zabočil do nejakej ulice za ten čas, všetky semafóry boli červené. Nič som jej nepovedal, len som vybehol po schodoch. Jej taška bola preč, veci stale rozbité, moje dvere stale dokorán. Tak som jej povedal, čo sa stalo.
Obaja sme boli poriadne zmätení. Nie je možné, že som si ju pomýlil s niekym iným, ona je dokonca jedináčik. Bezpečnostnej služby sme sa spýtali na kontrolu kamier a naozaj, na zázname idem za dievčaťom do bytu. Uhly neboli perfektné, záznam tiež nebol najlepšej kvality, ale bolo dosť jednoduché vidieť mňa a moju tvár, ale jej tvár bolo ťažko rozoznať. Vyzerala úplne ako ona, ale nikdy na ňu nebol čistý záber.
Nie je možné, že to bolo rovnaké dievča.
Stále ma to desí, tak o tom nerozprávame.
PS1: S políciou sme spísali hlásenie, na čo prišli, pozbierali rozbité veci, ale našli na nich len moje a priateľkine odtlačky. To isté na dverách. To dievča sa dostalo do budovy samo, to znamená, že vedela môj kód od dverí. Na zázname je vidieť, ako zadáva kód. Dúfam, že ju už nikdy neuvidím.
PS2: Mal som o tejto „hypotetickej“ záležitosti rozhovor s profesorom (rodinným priateľom), keďže som nechcel byť za blázna. Učí niečo ako filozofiu a iné veci, ktoré majú do činenia s poverami a vysvetľovaním nevysvetliteľného. Jedno z jeho vysvetlení sa blížilo nasledovnému… Nejakým spôsobom sa „obraz“ nášho sveta, ktorý bežal v identickej časovej línii preklopil s tým našim a dočasne sa zrazili. Možno ma videla v bare predošlú noc s iným dievčaťom (mojou priateľkou), ale nevidela jej tvár. Tak sa rozhodla rozísť sa so mnou v nasledujúce ráno, keď príde za mnou do bytu. Následné množstvo rozruchu, ktoré z toho vzniklo spôsobilo, že sa naše svety znova oddelili v momente, keď odchádzala s taxíkom. Nie som z tých ľudí, ktorí na takéto veci veria, no po tejto skúsenosti nepovažujem nič za nemožné. Takže ak je toto pravda, zaujímalo by ma, ako veľmi si to odniesol ten druhý svet. Veci už tam nemôžu byť take isté, rozišla sa so mnou. Neviem. JE toho veľa na premýšľanie.
Zdroj: reddit