Starká a zámok

Je to dlhé, no vydržte do konca a neoľutujete. V roku 2011 mi bolo 26 a bola som dva mesiace tehotná s prvým dieťaťom, keď moja starká zomrela vo veku 67 rokov na vzácny druh rakoviny prsníka. Keďže ma vychovala, považujem ju za svoju naosajstnú „Mamu“. Žila som s ňou, mojim starkým a partnerom. Keď sa blížila ku koncu, lamentovala, že sa nedožije narodenia môjho dieťaťa. Dúfala, že to bude dievčatko, no ja som silou mocou chcela chlapca (jej prianie sa však splnilo, mojej dcére je už šesť). Starká jedného dňa odišla na pohotovosť so slovami „Nie je mi celkom dobre.“ Neskôr mi z nemocnice zatelefonovala a povedala, „Myslím, že končím. Odpájam sa z prístrojov.“ Uškrnula som sa nad jej typickým čiernym humorom, keďže som vedela, že je čulá a plná života, nepripojená k žiadnym prístrojom a má možno ešte týždne/mesiace než odíjde. Nasledujúci deň ma prebudil telefonát od starkého: zomrela pokojne, behom pár minút, keď ju prevážali do starobinca. „Odpojila sa“…

Môj starký sa o mesiac odsťahoval z domu do vlastného bytu. Môj partner a ja sme ostali v jej dome kým som bola tehotná a dcérka mala 8 mesiacov. Nasledujúce udalosti ma stále mätú…

„Posadnuté hodiny“: Ako zdravotná sestra som v tom čase pracovala nočné zmeny od 23:00 do 07:00. Jedno ráno, asi tak mesiac po smrti mojej starkej, som si ľahla v kuchynke/izbe na gauč. V polospánku som začula starkého staré hodiny v prednej obývačke, ako začali odbíjať celú hodinu. Zaujímalo ma, kto ich natiahol, keďže sa ich nikto nedotkol už roky. Napadlo mi, že to bol môj otec počas jednej z jeho posledných návštev domu. Tak som si počítala: Bong (1) Bong (2) … Bong (12) … BONG (13?) … BONG BONG BONG BONG BONG!!!!!… Vyskočila som a bežala k hodinám, zatiaľčo pokračovali vo svojom zúrivom odbíjaní. Zaborila som sa do mechanizmu hodín zúfalo sa snažiac zastaviť ich. Bola som síce zmätená, ale nerobila som si z toho nič.

„Niekto je hore“: V tom dome som strávila väčšinu svojho života. Postavený bol koloniálnom štýle zo 60-tych rokov, s dvoma poschodiami. Poznala som každé zaškrípanie, alebo prasknutie, ktoré dom robil. Na chodbe na hornom poschodí bola zvláštna stará laminátová podlaha, ktorá mala svojský praskavý zvuk, keď po nej niekto chodil. Môj partner a ja sme sedeli v obývačke dole, pozerali TV a počuli, ako sa hore na chodbe niekto prechádza. Pozrel sa na mňa, ja som len zakývala hlavou hovoriac „to nie je nič, len sa dom usádza.“ Obývačka je rovno pod izbou, ktorá bola spálňou mojej starkej. Kroky utíchli, ja som sa uvoľnila, no hneď som začula ťahavé zvuky a hlasný BUCHOT priamo nad nami, akoby niekto hýbal nábytkom a zhadzoval v jej spálni veci. V dome neboli žiadne domáce zvieratá, len ja a môj partner. Hovorila som si NIENIENIE „Je to len ohrievač“. Vykurovanie nebolo zapnuté… Stále som si to vysvetľovala po svojom. Čím viac so to ignorovala, TÝM HORŠIE VECI SA DIALI.

„Dvere“: Moju starkú vykradli v roku 1982, predtým, než som sa narodila, takže stále potom mala alarm. Dver hlavnej spálne boli stále napojené na alarm a upravené tak, že ak ste ich raz zavreli, NEOTVORILI SA SAMÉ, inak by sa spustil alarm a prišli by policajti. Pamätajte, TIETO DVERE BOLI NADIZAJNOVANÉ, ABY SA NEOTVORILI KEĎ SA RAZ ZATVORIA. Boli sme leniví znova spúšťať alarm po tom, ako zomrela. Moja spálňa bola rovno oproti tej jej. Nikdy som do jej spálne nechodila, keďže ma to robilo smutnou a môj partner tiež nie. Jedno ráno, keď som šla hore schodmi po príchode domov, všimla som si jej dvere otvorené asi tak na 15cm, dosť na to, aby ste videli dnu (alebo von). Zmätená som si znova povedala, že tam asi cez víkend bol môj otec a zabudol dvere za sebou zavrieť. Zavrela som ich, uistila sa, že sú zaistené a šla do postele. Pár dní neskôr, opäť doma z práce, šla som hore schodmi, dvere boli znova rovnako otvorené… Môj otec tam nebol, odkedy som ich naposledy zavrela. Chvíľu som tam stála, potriasla hlavou, zavrela ich a šla do postele. Pár dní neskôr, ZNOVA TO ISTÉ. Tento krát som zobudila svojho partnera krikom, nech sa príde pozrieť na dvere a odprisahá, že ich neotvoril on. Bol ospalý a zmätený. Nakázala som mu, nech stojí a pozerá, ako zatváram dvere a bijem do nich celou silou, aby som ukázala, že sú aj naozaj zaistené. Pár dní neskôr sedím v kuchyni, jem cereálie pred odchodom do postele. Odkiaľ sedím môžete vidieť schody a časť chodby, kde sú jej dvere. Znovu opakujem, vyrástla som v tom dome, poznám každý zvuk. Ako tam tak sedím, počujem ako sa zámok na jej spálni otáča a dvere sa SO ŠKRÍPANÍM SAMÉ OTVORILI. Sedela som tam s lyžicou napoly dvihnutou k ústam, ktoré som nechala v úžase otvorené. Pomaly som šplhala hore schodmi, mrmlala si „Toto nie je možné toto nie je možné…“ Pozrela som sa ponad posledný schod… jej dver boli otvorené. Vletela som do svojej izby a zobudila svojho partnera kričiac o dverách, ktoré sa otvorili, kým som bola dole. Bola som naštvaná a zmätená a prinútila smo ho ODPRISAHAŤ, že sa so mnou nezahráva – nemohol, keďže bolo mŕtvolne ticho a ja by som ho počula chodiť cez chodbu do jej izby, ale nemohla som si vysvetliť, čo sa práve stalo. Takže, ako čudák som sa rozhodla spraviť experiment…

„Finálny dôkaz“: Podľa podnetu v Paranormal Activity som navrhla experiment. Vzala som sprej na varenie, múku a naniesla vrstvu na zámok spálne mojej starkej. Najprv som nasprejovala zámok zvnútra a perfektne ho pokryla múkou, potom jemne zavrela dvere a uistila sa, že sú zaistené, potom naniesla rovnakú vrstvu na vonkajšiu stranu. Spravila som si z toho fotky (bohužiaľ sa to stalo niekoľko rokov dozadu a tak ma štve, že som odvtedy stratila fotky). Vedela som, že takto zistím, či sa so mnou môj partner zazhráva, pretože múka by ho prezradila viac, než čokoľvek iné. Šla som do práce a povedala mojej kamarátke, tiež sestričke o tom, čo sa u nás deje, na čo povedala: „Nebolo by najstrašidelnejšie, keby že prídeš domov a na zámku ZVNÚTRA budú odtlačky?!?! Hádam to by bol dôkaz.“ Zasmiali sme sa na tom a potom som si odpracovala svoju noc. Pišla som domov ako vždy o ôsmej ráno, šla hore schodmi a JEJ DVERE SÚ DOKORÁN OTVORENÉ. Nie tých klasických 15cm, ale dosť doširoka, aby tadiaľ prešla osoba. Prebudila som svojho partnera, aby sme to preskúmali. Múka na vonkajšej strane je bez poškodenia. Ale na vnútornej strane je…. PÄŤ PERFEKTNÝCH ODTLAČKOV. Vyzerá to presne tak, akoby niekto zvnútra vzal za zámok zvnútra a otočil ním. Zbláznila som sa. Vrieskala som ako šialená, „DOBRE DOBRE STARKÁ CHÁPEM TO! SI TU! A TERAZ ŤA PROSÍM PRESTAŇ SA SO MNOU ZAHRÁVAŤ!“ Po tomto všetká aktivita ustála. Proste to prestalo. Dvere sa už nikdy neotvorili. Už neboli žiadne kroky. Nič. Vyzeralo to, akoby len chcela aby som prijala jej prítomnosť a čím viac som ju ignorovala, tým „hlasnejšou“ bola.

Stále ma bavili paranormálne a „strašidelné“ veci, ale uchyľovala som sa k logike a „rozlúsknutiu“ kedykoľvek to bolo možné. Toto prípad, kedy ma moja logika konečne nepodržala. Moja starká bola úžasná a VEĽMI úprimná žena, ktorá odmietala byť ignorovanou zaživa, alebo mŕtva. Veľmi som ju ľúbila a chýba mi každý deň. Ďakujem za čítanie.

V skratke: Moja mŕtva stará mama si zo mňa strieľala, kým som nepriznala jej prítomnosť.

Zdroj: reddir